Máme pôstny čas a teda priestor menej, či viacej sa hecnúť, podľa svojho uváženia a schopnosí. Pre mňa je to čas na Železného poutníka čo je pešia púť ze Svatého kopečka u Olomouce na Svatý Hostín. Teraz bol už 21 ročník toho pochodu. Začína sa sv. omšou o 18:00 na Kopečku a koniec je sv. omša o 7:15 na Hostíne. Teda 48km po asfalte za 12h v noci.
Ideme traja Martin, Palo a ja. Som si vedomý že tento rok to bude husté. Celý týždě makáme na dielni a montáži, vo štvrtok prichádzám domov o 21:30 z montáže a v piatok ráno 6:00 stávam a ešte valim na celé doobedie na montaž. Prichádzám domov asi 13:30 a 14:50 už Palo stojí pred barákom. Rýchlo zbaliť nejaké veci, obed, caffe a ideme. Autom do Hodonína na stanicu a odtial vlakom do Olomouce, MHD na Kopeček. Vo vlaku vidíme známe tváre z minulého ročníka tak trochu kecáme. Bazilika je dosť plná a keď sa všetci po omši vyroja von je nás tak 300. Celkom pekná hromada bláznov s rovnakým cielom.
Dav sa rozbieha a tempo je tak 5-6km/h, snažime sa neprepísknuť začiatok držime si tempo okolo 5,5. Skupina sa dosť rýchlo rozbije na male skupinky. Prvá organizovaná zastávka je ve Velké Bystřici, kde je také male štatistické zoznámenie že kto je s ktorého kúta rebubliky. Slovákov je tu autobus z Oravi a mi traja Záhoráci. Tiež, kto ide 1 raz, kto 2-5, 6-10, 11-15, 16-20 a posledná skupinka 21 kráť má len jedného člena a tým je páter Marián zakladateľ púte.
Uvedomujem si že tenisky Mamut s tvrdou podrážko určenou na kamene a lahké lezenie. ktoré som zvoli z dôvodu možnosti dažďa naozaj nebudú dobrá volaba. Su proste tvrdé a asfal už v prvých kilometroch dáva zabrať chodidlam. Ďalšia zastávka je asi 15 km od štartu v dedinke Tršice, kde je ěšte otvorená hospoda. Tlačim rohlík zo zásob a prepichávam prvý otlak. Nakoniec idem ešte na jednu kofolu s čiernym čajom. Palo hovorí že už to pije dlho na lyžovačkách a podobne a fakt je to dobré.
Vyrážame posledný, smer Prosenice, ktoré sú v polovici cesty s poslednou občerstvovacou zastávkou. Miestny kňaz a niekolko milích ženičiek pripravia pre pútnikov hostinu. Čaj, káva, mlieko a na jedenie sadlom mastený chlieb s cibulou a hromady koláčov. Sedíme a užimame spoločnu otmosféru.
Je asi 1:00 a ťažko sa vyráža von, začina dosť fúkať a teplota je okolo 2 stupňov. Pred sebou 25 km, začina ma bolieť pravá päta a na pravom malíčku mám tiež nejaký otlak. Nemám odvahu vizuť botu, proste šlapeme ďalej. Ideme sami traj, sem tam niekoho predbehneme a keď si dáveme pouzú na autobusovej zástavke predbiehaju nás zase oni. Zastávky autobusu sú úžasné oazi, večšina je z troch stran zatvorená takže tam len trochu fúka. Na jednej stratávame 4 dievčatá, dve kamarátky a jedna má zo sebou dve cérky vo veku 10 a12 rokov, majú náš obdiv. Nad ránom telota padá tak na -3 ale v tom vetre je pocitová teplota okolo -10. Viem to podla toho že pri -10 mi začne na brade mrznúť para z nosa a úst pri vydychovaní. Perovka z Decathlonu drži, pôvodne som to plánoval zvladnuť len vo funkčnej mikine a košeli a bundu použiť pri zastávkach, ale ten vietor robi neskutočný chlad.
Do Byistrice pod Hostínom prichádzame niečo pred šiestou, čaká nás posledný a na hlavu najhorši úsek. Prechádzka nekonečným mestom a na konci asi 500 výškovích metrov na Hostin. 6:20 sme na námesti a dávame pouzu na zátavke MHD aby sme počkali Martina, bol par 100 metrov za nami. Stále ho nevidíme tak mu volám a zisťujem že nás inou ulicou obehol a je vlastne pred nami. Nedokážem sa znova rozbehnúť, päta bolí tak že na ňu nedokážem stúpiť. Pre mňa je to konečná. Keď si predstavím ten vystup hore a zmrznutý terén, pokorne kopitulijem. Palo sa pridáva k inej skupinke a ťahá ďalej. 6:40 ide MHD hore na Hostin takže posledný úsek sa veziem. Kopec je zmrznutý a poprášený snehom. Na Hostíne som 6:50, ostava už len vyšlapať posledne schody, neni to sranda, neviem si predsataviť že by som to išel cele, asi by to bolo na záchrannú horsku akciu. V pútnickom centre si dávam pohár čaju a idem na omšu. Palo a Martin, každy samostatne dorážajú na konci omše. Dali to.
Na konci omše páter Marián rozdá diplomi všetkým čo dorazili na Hostín, to sú všetci, ktorý prešli aspoň polovicu. Od polovice sa ranený zvážajú na Hostín. Rýchlo zbehnúť schody a nasadnúť na MHD dole na stanicu. Na schodoch to vyzerá ako keď pustia vojmových veteránov z nemocnice, všetci bolestne kráčajú dole.
Na stanici nás už čaká stará naftová lokajka smer Hulín, vozeň je plný Železných pútnikov. V Hulíne rýchlo cez podchodoch na 3 nástupište a nasadáme na vlak Olomouc - Brno. Ono to rýchlo je také slimačie, musí to byť srada pohľad okoloidúcich na partiu podivných ľudi čo sa snaži z nohy na nohu prekonať dvoje schody a tvári sa pritom že sa ukrutne ponáhľa. V Hodoníne nasadáme do čakajúcej Cecilky ako voláme Palovú Felíciu a valíme domov.
Doma ma čaká prekvapenie, vyzúvam boty a ponožky. Také veľke otlaky som nikdy nevidel. Patrím k tým čo proste otlaky nemajú a po prechode Camina som mal len jeden asi 5mm. Na ľavej nohe mám za palcom asi 3cm a na pravej dva, jeden na malíčku a ten je excelentný, malíček je vlastne celý jeden otlak a druhý zase za palcom asi 2cm. Bereiem ihlu a nemilosrdne ich prepichnem, vytlačim za štamprlík vody a zatriem Tea tree olejom od Justu. Predtym si samozrejme dávam sprchu a idem spať. Moji drahý su veľmi tolerantný a nijako ma nebudia a tak si hoviem až do 19:00.
Keď sme boli na Kopečku na omši prosil som Pána za mojích drahých a tiež za pokoru pre seba. Pán Boh je v tomto veľmi spolahlivý a vždy keď ho prosím o pokoru, dá mi aj s bonusom možností pokoriť sa.
Každopádne sa už tešim na ďalší ročník je to proste super sa hecnúť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára